Vitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad NitrouVitajte na stránkach obce Diviaky nad Nitrou 
spinner
Kategórie
Kontakty
Obsah
Kanály noviniek
Webové odkazy

Uverejnené: 28. február 2006

Kontinuitu slovanského osídlenia v Rudnianskej doline neprerušil ani zánik Veľkej Moravy. Slovanské osídlenie tu vďaka prirodzenej ochrane uzavretej bočnej doliny pretrvalo bez vážnejších otrasov a ukazuje sa, že i bez zmeny svojho vlastníka. Všetky tunajšie i chotárne názvy z obdobia raného feudalizmu sú jednoznačne slovanské, resp. slovenské a svedčia o prirodzenom a neprerušenom vývoji osídlenia od Veľkej Moravy až do konca 12.storočia.

Slovenský historici odhadujú slovanský pôvod tohto šľachtického rodu a považujú ho za autochtónnu slovenskú šľachtu. Slovenský pôvod rodu podopierajú mnohé vážne dôvody. V pomenovaní rodov nenájdeme žiadne stopy po maďarskom pôvode, naopak sú jasne a jednoznačne slovenské. Najstaršie mená ich majetkov sú : Vyšehrad, Diviaky, Máčov, Čavoj, Rokoš. V tomto čisto slovenskom prostredí je ťažko dokazovať maďarský pôvod rodu. Veľký, takmer úplne integrálny majetkový komplex v hornej Nitrianskej župe, siahajúci až do Turca, patril rodu Diviackovcov. Museli ho získať najneskôr v 12.storočí, pretože o čase udelenia nie sú písomné správy a v 13.storočí sú Diviackovci uvádzaní ako jeho vlastníci. Vyšehrad a majetky rodu pod ním z hornonitrianskej i turčianskej strany presahovali hodnotu majetku v Nitrickej doline. V 12.storočí sa úplne osamostatnili a odvtedy im patril Vyšehrad ako plnoprávne dedičné vlastníctvo, ktoré rešpektovali aj uhorskí králi. Preto doménu rodu treba hľadať už na Vyšehrade. Územie okolo horného toku Nitrice bolo od raného feudalizmu vlastníctvom šľachtického rodu Diviackovcov. Už v stredovekých prameňoch sa toto územie nazývalo ,,Diviackou dolinou". V 13.storočí sa označuje Nitrická dolina ako doména rodu. V tejto doline sídlila väčšina Diviackovcov, tu získali aj svoj rodový predikát (od Diviak nad Nitricou) a v tomto prostredí sa sformovala väčšina šľachtických rodín horného Ponitria pochádzajúcich zo spoločného predka.

Priamymi potomkami Diviackovcov boli šľachtické a zemianské rodiny Baštinsých (Bacskády), Besnákovcov, Bošanskovcov (Bossányi), Čermanských, Drgoňovcov zo Somorovej Vsi, Diviackovcov (Divéky) z Diviak nad Nitricou, Majténiovcov (Mathényi), Motešickovcov, Novoveskovcov (Ujfalussi) z Diviackej Novej Vsi, Novoveskovcov z Klatovej Novej Vsi, Rudňanskovcov (Rudnay), Turčanskovcov (Turcsányi) z Turčianok a Volkovcov z Ješkovej Vsi .

Diviaky nad Nitricou boli najstarším sídelným majetkom rodu Diviackovcov. Patria medzi najstaršie písomne doložené sídla tejto oblasti. Doložené sú v roku 1210 vo forme predikátu ,,Blasii de Diweg".O starobylosti tohto sídla svedčí okrem iného aj skutočnosť, že počas celého ranofeudálneho obdobia boli v tejto oblasti jediným sídlom fary sa starobylým kostolom Všetkých svätých. Boli tiež blízko dôležitej križovatky cesty z Viedne do Krakova. V roku 1246 sa hranice Diviak uvádzajú ,,usque magnum viam" a podľa tejto starej listiny chotáre Diviak idú ďalej ,,iuxta parvam viam que ducit versus Boymuch". Spomenutá ,,magna via" prechádzala prievidzkou dolinou a nitrická dolina bola s ňou spojená cez Bojnice. Aj vzhľadom na blízkosť tejto cesty získali Diviaky právo konať trh a to už pred rokom 1242. .Právom sa predpokladá, že to bolo najstaršie tržné miesto na hornej Nitre a jedno z najstarších na Slovensku.

Od polovice 13.storočia sa pravidelne spomínajú majetkové delenia. To sa vzťahuje aj na Diviackovské majetky v údolí hornej Nitrice, ktoré aj uhorskí králi rešpektovali ako dedičný majetok. Prvá písomne zachytená majetková deľba medzi Diviackovcami je z roku 1246.Vtedy si Mikovi synovia Blažej, Ratold, Bojan a Mikuláš rozdelili otcovské majetky v Diviakoch, Motešiciach, Krnči a zem Buk. Majetky v údolí hornej Nitrice vlastnila Akurova (Diviacka) a Folkmarova (Bošianska) vetva rodu. Akurova vetva rodu zostala na zdedených majetkoch v diviackej doline.

Matúš Čák, ktorého sídlom bol Trenčín, získal v roku 1295 hrad a panstvo Uhrovec a tak sa stal susedom Diviackovcov. Príslušníci Akurovej (Diviackej) vetvy rodu zostali v dobrých susedských vzťahoch a deľbu medzi Štefanom, Jánom a Ivankom (Joukom) z Diviak, ktorá sa uskutočnila v roku 1319 schválil Matúš Čák. Diviackovci si udržali svoje majetky v nezmenšenom rozsahu aj po jeho smrti.

V 14.storočí sú správy, že v diviackej doline sa začali ťažiť drahé kovy napríklad zlato. Banské kutacie práce robili Diviackovci snáď aj pod vplyvom ,,zlatej horúčky" z nálezov drahých kovov na strednom Slovensku. V diviackej doline - in villa Diuek sa kutalo v Nevidzanoch, Dobročnej, Rudne a v Čavoji. V menšom rozsahu aj v Diviakoch. Kutacie právo si vymohli od kráľa Karola Róberta z Anjou od roku 1307 Mikuláš, Lukáš a Ditrich Bossányi Nie je známa kapacita baní. Isto nebola veľká, lebo Bossányiovci nevytvorili väčší podnik.

V 14.storočí sa dotváral definitívny obraz stredovekého osídlenia hornej Nitrice a súčasne sa ustálili aj majetkové pomery medzi potomkami rodu Diviackovcov. V roku 1333 si rozdelili svoje majetky potomkovia Barleva a Jaroslava, ktorí predtým vystupovali spoločne. Menej informácii sa zachovalo o delení majetkov patriacich potomkom Akura. Ten zanechal po sebe početné potomstvo: synov Štefana, Eliáša, Akura II., Tristana, Tomáša a ďalšieho syna, ktorého meno ostalo neznáme. Dominantné postavenie medzi Akurovými potomkami získali synovia Štefana a jeho brata Ivánka (Jouka) a Ján, z ktorých sa vyvinuli rody Rudnay a Ujfalussy. Štefan II. nenechal po sebe mužského dediča a všetky jeho majetky zdedili Ivánka a Ján. Další Akurov syn Akur II. zanechal iba jedného mužského dediča - Nestušu.Tomu okrem majetkového podielu v Diviakoch patrila dedina Dobrá voda (Yokuth) - dnešná Somorová Ves, nazvaná podľa Nestušovho syna Somora (Zumur). Ďalší Akurov syn Tristan I. a jeho dediči sa usadili severne od Diviak a tu si postavili obytnú vežu (Tristanovú vežu - Terestyentornya), ktorá sa od polovice 15. storočia začala nazývať aj Ješkovou Vsou. O ďalších Akurových synoch sa vie málo.

Tomáš zomrel bez mužských potomkov a jeho majetkový podiel si rozdelili bratia. Meno ďalšieho syna nie je známe. Vie sa, že jeho synom bol Tomáš Czorba (Štrba).

Definitívnu deľbu rodinných majetkov uskutočnili pomerne skoro potomkovia Akuru. Stalo sa tak až v roku 1348 pred Nitrianskou kapitulou. Časť Diviak spolu s trhovým právom (Trhové Diviaky - Vasárosdywek) pripadla Akurovmu synovi Eliášovi a jeho potomkom z Čermian a časť Diviak zvaná aj kostolné Diviaky(Divék ecclesiasticalis) pripadli Egídiovi a Petrovi, synom Tomáša Czorbu. Egídius a Peter zo svojho majetku venovali budovu pre potreby fary, ktorá už musela v Diviakoch dávno existovať. Rovnako darovali pre potreby školy pozemok a budovu. Takto sa začal sľubný rozvoj vzdelávania v tejto obci a určite aj v doline. Škola vznikla pri fare a bola cirkevná. Prvá zmienka o škole je z roku 1342 (21) a jej zakladateľom bol istý Csepcsényi. Rímskokatolícka škola existovala až do roku 1945, kedy bola poštátnená.

Oveľa menším vlastníkom bol Ratoldov potomok Ján, syn Petra, ktorý pre svoju nespútanú povahu a násilné činy dostal prezývku Besnák. Ten založil na vydedenej časti diviackého chotára osadu, ktorá dostala po ňom meno Besnákova Ves (Beznákfalwa).Existencia tohto sídla je nepriamo doložená v roku 1395.

Majetková diferenciácia sa zreteľne prejavila v Akurovej vetve rodu.Valentín, ktorý je potomkom Štefana, je priamym predkom rodín Novoveských (Ujfalussy) a Rudňanských (Rudnay). Kráľ Žigmund v roku 1411 potvrdil Valentínovým synom ich majetky v Diviakoch, Diviackej Novej Vsi a v ďalších dedinách Nitrickej doliny. Rudnayovci získali od kráľa Žigmunda 15.decembra 1415 hrdelné právo a na svojom majetku na Brezine dali postaviť šibenicu. Bol to okrúhly podstavec priemeru 17 metrov, z ktorého vyčnievali dva kamenné stĺpy.

Táto šibenica sa zachovala až do roku 1921, kedy bola na žiadosť obyvateľov zlikvidovaná.

Skromnými majetkami disponovali aj dediči Tomáša Csorbu (Štrbu). Jeho dvaja synovia Egíd a Peter zanechali každý troch synov, medzi ktorých sa rozdelila polovica Diviak (Kostolných). Tomášovi potomkovia používali predikát ,,de Dywek, de Alsodywek, prípadne de Eghazasdywek". Aby si mohli zabezpečiť slušnejšiu existenciu, dávali sa na úradnícku kariéru.

Potulní zbojníci znepokojovali obyvateľov obce a doliny, a preto v roku 1626 bola postavená vojenská hliadka na ich zneškodnenie. Z dejín obce sa dozvedáme, že v roku 1634 vyhnali z obce Cigánov.

V roku 1786 grófom Karolom Ujfalussy vymrela novoveská vetva tohto rodu. Jeho jediná dcéra Gabriela, barónka Splényi sa postavila proti tomu, aby majetok po Ujfalussyovcoch (podľa starého rodinného práva) pripadol Rudnayovcom. Keď sa v roku 1808 konalo rodinné delenie majetku, Gabriela poznajúc pomery na panstve, opila niekoľko sto poddaných a s asi 500 – 600 poddanými napadla komisiu zasadajúcu v kaštieli. Mnohých zbili a Alexandra Rudnaya, titulárneho biskupa a neskoršieho kardinála - primasa, chceli obesiť na reťaz jeho biskupského kríža. Jeden z poddaných kričal: ,,Len na hlavu dávajte pozor, lebo tá je posvätená!" Alexandrovi Rudnayovi sa podarilo zachrániť skokom cez okno a útekom do lesa. Túto vzburu potlačilo privolané vojsko topoľčianskej posádky. Barónku obžalovali a súd ju odsúdil na šesť rokov väzenia. Zomrela vo väzení v Nitre.

V roku 1831 sa veľmi rozšírila cholera, najmä v mesiacoch júl a august. Rodina Rudnayová ešte počas 1. svetovej vojny a krátko po nej rozpredala svoj majetok. Ich majetok najviac odkúpili bratia Ďurčovci a tak získali Besnákovú Ves, pôdu severnej časti obce Diviacká Nová Ves. Najmladší, Anton Ďurčo, kúpil časť kaštieľa po Rudnayovcoch v Diviackej Novej Vsi.

Kaštieľ pri kostole a pôdu predali Ujfalussovci Quitnerovi. Po vojne mu zoštátnili majetok a on s celou rodinou musel opustiť Diviackú Novú Ves. Presťahoval sa do Prievidze, kde aj zomrel.

Časť rodín s prímením Rudnay a Ujfalussy ešte doteraz žije v Maďarsku, jeden z Rudnayovcov žil vo Švajčiarsku. Keď v roku 1968 zomrel, jeho pozostatky (urnu s popolom)pochovali do rodičovského hrobu na cintoríne v Diviackej Novej Vsi. Štefan z rodiny Ujfalussy, ktorý žil v Port Elizabet v Južnej Afrike, zomrel v roku 1996 a jeho synovia, žijúci v Anglicku, ho dali pochovať(urnu s popolom) do múra kostola v Diviakoch nad Nitricou nad náhrobný kameň rodiny Ujfalussyovej.  

Obecný úrad Diviaky nad Nitricou

Diviaky nad Nitricou, 167

972 25 Diviaky nad Nitricou

Tel: 046/5464081, 5464082, 5464083

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.  

 

All rights reserved © 2005 - 2016
Obec Diviaky nad Nitricou

 

Vytvorila spoločnosť DATATIME - web dizajn, grafika, IT riešenia

 

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.